Tajfún Haiyan (Yolanda), ktorý sa prehnal Filipínami zo 7. na 8. novembra 2013 spôsobil rozľahlé škody. Podľa národného výboru pre riadenie krízových situácií (NDRRMC), z 25. novembra (22:00 UTC), tajfún postihol viac než 10 miliónov ľudí, pričom počet úmtí sa zvýšil na 5 240 a 1 613 ľudí je stále nezvestných. Poškodených bolo 1 103 628 domov (z čoho 530 479 bolo totálne zničených) a bez domova ostalo 3 393 940.
13. novembra vedenie ASBÖ aktivuje prieskumný tím spoločnej rakúsko-slovenkej jednotky rýchleho nasadenia. 14. novembra odlieta na Filipíny trojčlenný prieskumný tím – Manfred Führer (ASBÖ), Renata Penazzi (ASSR) a Alois Pommer (ASBÖ), ktorého úlohou je, okrem zistenia potrieb filipínskeho obyvateľstva a podania čo najpresnejších informácií o diani na ostrovoch, hlavne príprava podmienok na efektívne poskytnutie pomoci priamo postihnutým obyvateľom. Činnosť prieskumného tímu má presnú schému a jeho informácie sú podkladom na rozhodnutie nasadenia, či nenasadenia špecializovaných záchranných tímov.
19. novembra bol aktivovaný rakúsko – slovenský zdravotnícky tím. Slovenskú čast tímu tvoria skúsení členovia Slovenskej samaritánskej jednotky rýchleho nasadenia a zároveň zdravotníci – Marcel Sedlačko, Tomaš Dovjak, Dana Spišiaková, Eva Rodáková, Katarína Hricišáková, ktorí od 23. novembra plnia svoje úlohy na Filipínach v Bogo City na severe provincie Cebu spolu s kolegami z Rakúska a Nemecka.
14. 11. 2013
Assessment team je vysielaný na postihnuté územie na to, aby preskúmal možnosti nasadenia špecializovaných tímov. Má pri tom svoj plán, stanovené úlohy, otázky, na ktoré musí nájsť odpovede, aby následný tím mohol ľuďom na postihnutím území efektívne pomáhať. Okrem znalostí z organizácie práce medzinárodných organizácií pôsobiacichch na postihnutom území, je pre prieskmný tím absolútna priorita perfektne sa dorozumieť, mať schopnosť vyjednávať a posúdiť nasadenie tímov.
To, že prieskumný tím, ktorého som bola súčasťou, vyráža 14. novembra na tajfúnom postihnuté Filipíny, som sa dozvedela 13. novembra ani nie 24 hodín pred odchodom. Ako každý člen SkSRRT mám svoj „back pack“ prichystaný a tak najväčšou výzvou bolo dokončiť prácu nad dvomi projektami, delegovať niektoré činnosti oznámiť môj odchod najblizším a známym, zabezpečiť kontakt, skontrolovať vakcinácie a samozrejme pripraviť na môj odchod moju rodinku.
Pri akomkoľvek alarme veľa času nie je a tak nasledujúce činosti boli viac menej automatické, natrénované. Napriek všetkému sa môže vyskytnúť niečo, čo sa v priebehu 24 hodín vyriešiť nedá a tu nastupuje skvelý samaritánsky tím, na ktorý sa môžem vo všetkom spoľahnúť. Tento pocit som mala aj teraz a tak som odchádzala sústredená na svoju misiu.
Renáta
24. 11. 2013
Reporty pireskumného tímu a požiadavky DG ECHO naznačovali možnosti nasadenia zdravotníckeho tímu a tímu na čistenie vody. Akútna potreba zdravotníckej starostlivosti rozhodla o vycestovaní zdravotníckeho tímu, ktorý sa okamžite aktívne zapojil do činnosti, na ktorú bol určený. Dnes sa v poľnej nemocnici posledný krát stretávajú tímy izraelských a našich zdravotníkov. Od zajtra riešime pomoc v celej oblasti severného Cebu sami.
Renáta
26. 11. 2013
Akčný…to je asi najvystižnejšie slovo pre dnešný deň. Celý tím ASSR dnes, spolu s 3 lekármi z Nemecka, pracoval v ambulantnej časti, rakúski kolegovia sa venovali registrácii, triáži a logistike. Ošetrili sme cca
280 pacientov. Je tu horúco a aj vlhkosť vzduchu je vysoká, preto aj v drobných ranách rýchlo vzniká zápal a šíri sa hlavne do hĺbky tkaniva.
Presne takých ošetrení bolo dnes neúrekom. Najviac v nás rezonuje ošetrenie 15 mesačného dieťaťa, ktorému bolo nevyhnutné chirurgicky ošetriť rozsiahly absces na členku. Stretávame sa tu aj s tuberkulózou v rôznom štádiu ochorenia, resp. s podozrením na toto ochorenie, v takých prípadoch spolupracujeme s miestnou špecialistkou Myirnou, hlavne pre naše obmedzené možnosti v diagnostike.
Zážitky i skúsenosti z takých misií sú v mnohom podobné no zároveň veľmi odlišné. Nie je jednoduché dívať sa na toľké utrpenie a dávať v podstate len málo. A nech aj dáte všetko čo máte, stále od miestnych dostanete viac, aj napriek ich chudobe – neskutočnú dávku ľudskosti a oddanosti… voči nám i voči životu, osudu ako takému. Každý deň je novou výzvou a novým zážitkom s množstvom prekvapení, hoc malých, ale nečakaných, o to viac občas dych vyrážajúcich.
Danka
27. 11. 2013
Tretí deň celkom tvrdej práce. Pacienti ako na bežiacom páse, jeden za druhým. Deti, dospelí. Aspoň malú pauzu si musíme uchmatnúť, ak už človek nevládze, lebo waiting area je stále plná a dolu pri bráne čakajú neustále ďalší a ďalší. A tí, čo sa nedostali na poradie dnes, prídu už s prideleným číslom hneď zajtra ráno. A keď príde matka s dieťaťom, určite budú vyžadovať ošetrenie oboch. Ale nemožno sa im diviť. Nemajú peniaze na to, aby využili miestne zdravotníctvo, tak sa snažia so všetkým prísť k nám. Bohužiaľ však naše možnosti sú limitované, snažíme sa im vysvetliť, že nevieme vyriešiť všetky ich mnohoročné obtiaže, desaťročné tumory a podobne.
Tím sa rozdelil, traja z nás zostávajú v nemocnici, aby strážili veci a vybavenie, ostatní vždy cestujeme do ubytovne a ráno opäť nazad. Je 21:00 hod. Napriek skorej večernej hodine sa pomaly pozbierame do postelí. To teplo a práca robia svoje. Tak dobrú noc. Zasa zajtra.
Marcel
28. 11. 2013
Tento report píšem o deň neskôr, pretože pracovný deň pre Danku a mňa Marcela skončil o cca 22:30 hod. Vtedy nás priviezla sanitka do San Remigio, teda do miesta ubytovania. Ešte stále sa nám po jazde štýlom „rýchle a zbesile“ obracal žalúdok. Stali sme sa totiž neplánovane posádkou sanitky (označenie záchranka by bolo nadmieru neadekvátne) pri prevoze 7 ročného dievčatka, ktoré bolo v bezvedomí po zrážke s motocyklom. Cesta z našej poľnej nemocnice v Bogo City do Cebu trvala takmer 3 hodiny a odovzdanie dieťaťa v nemocnici je pre nás úžasným a nezabudnuteľným zážitkom.
Včera ambulovali namiesto 5 len 3 lekári – náš Dr. Marcel Sedlačko a dvaja lekári z nemeckej organizácie LandsAid. Ošetrili spolu okolo 170 pacientov a okrem pomerne častých chirurgických ošetrení ostáva aj naďalej najvážnejšou diagnózou tuberkulóza. A inak množstvo malých detí, možno až polovica zo všetkých pacientov. Niektorým sa to už veľmi kráti, lebo zajtra nás opúšťajú a ďalší sú už na ceste sem, aby doplnili tím. Už sa na nich tešíme.
Marcel
30. 11. 2013, 20:03 hod. miestneho času
Sedíme po večeri a oddychujeme. Dalo by sa povedať, že dosť zbití, unavení, ale spokojní. Viacerí sme sa dnes zhodli, že dnes bol pre viacerých asi najťažší deň doposiaľ. Už sa prejavuje únava všetkých dní, to množstvo ošetrených pacientov, neustále hurúco, vrátane noci. Musíme robiť častejšie prestávky, ale aj tak makáme. Dnešný počet 177 pacientov. Viacero drobných chirurgických výkonov, opäť množstvo detí, veľa kožných ochorení. Dnes nastala výmena tímov. 7 členov tímu v dvoch etapách odchádzalo, 5 nových prišlo. Výmena na postoch tím lídra, logistika. Rozlúčili sme sa s Dankou, zvanou to Dejna a privítali sme ešte v noci Katku, ktorá dnes ráno rovnými nohami vhupla do práce.
Dnešné rozmiestnenie rovnaké ako včera, Katka s Marcelom a Evka s Tomášom pri drobných chirurgických ošetreniach.
Marcel
01. 12. 2013, 21:50 hod. miestneho času
Nedeľa, oddych, pokoj, pohoda? Ale kde. Ráno pekne autobusom do nemocnice a hrrr do práce. Dnes to však bolo ďaleko kľudnejšie. Jednak nám pribudol jeden nemecký lekár a jednak prišlo menej pacientov. Celkovo 146 ošetrených pacientov, viacero úrazov, šití čerstvých rán. Začína byť pravidlom, že prvý pacient ráno je otvorená rana s potrebou šitia a rovnako tak aj deň končíme. Keď už sú všetci kolegovia zbalení a odchádzajú, my práve došívame a dokončujeme ošetrenie. Akosi sme si dobrovoľne vzali na starosti chirurgických pacientov a tak nám treba :-) Ale nesťažujeme sa, sme spokojní, nálada v celom tíme je super. Dnes večer sme sa boli všetci prejsť v meste, načuchnúť miestnou atmosférou. Je to pre nás stále neuveriteľné a prekvapujúce, ale ľudia nás neustále zdravia, usmievajú sa, viacerí nás zastavia a ďakujú, že sme im prišli pomôcť. Na toto sme neboli pripravení, toto je niečo, čo nám neustále vyráža dych. Veľmi intenzívne to prežívame. Zajtra začíname posledný týždeň nášho pôsobenia. Dlhšie zostanú iba nemci, z organizácie Lands Aid, s ktorými sa veľmi dobre spolupracuje. Uvidíme, čo nám tento týždeň prekvapujúce prinesie, ale však o tom budete hneď vedieť. dnes ráno rovnými nohami vhupla do práce.
Marcel
03. 12. 2013, 20:18 hod. miestneho času
Hovorí sa, že nastúpiť do rozbehnutého vlaku je ťažké. Som v tíme novým členom a prvé minúty tejto práce boli skôr o pochopení reality.
Stretneme niekoho, koho si budeme pamätať dlho, možno ani nebudeme vedieť prečo. To čo sme videli v posledných dňoch, budeme mať uložené každý vo svojich spomienkach. Aj teraz, keď sedíme po odrobenom dni, hovoríme o konkrétnych zdravotných útrapách a osudoch. To na čo myslíme asi najviac je, že ich osudy už ostanú pre nás ako keď skončí film a vy neviete ako to vlasne skončilo. Neviem, či sa k nám tie deti po ošetrení vracajú radi, no my ich vyčkávame od rána. Po 10 dňovom pôsobení už vidíme naše prvé úspechy, ale aj sklamania Je to ťažké, ale musíme pripustiť že sú aj veci nad naše sily a možnosti. Ale nevzdávame to a bojujeme ďalej, aj keď vieme, že náš zápas končí. Myslím na to, či táto hra bude mať víťaza. Asi nie.
Dnešný počet 174 ošetrených pacientov. A to sme pri tom skončili skôr, pretože už neprišiel nik. Zdá sa, že sme sa dopoludnia asi nejako poponáhľali a zvládli viac. Dve deti sme museli odovzdať do nemocnice, pretože ich stav si vyžadoval hospitalizáciu pre závažné respiračné ochorenia. Rozloženie tímu je rovnaké, ako v predchádzajúce dni, zdá sa, že to všetkým takto vyhovuje.
Katka a Marcel
04. 12. 2013
Dnes je streda, ďalší deň. Mohlo by sa zdať, že rovnaký. Aj my rátame dni. Ale niekedy rátame od kedy sme tu a niekedy koľko ešte potrvá a čo ešte môžme stihnúť. Voláme ďalšieho pacienta a cez vstup vôjdu tri deti a ich mama. Nezdá sa vystrašená, ale tri deti s niekoľkodňovými teplotami do 40 st.C, keď teplota vzduchu je skoro taká istá, chce určite veľa síl. Napichneme infúziu, podáme lieky a myslíme na to, čo by sme pre nich mohli ešte urobiť. Na jednom lehátku ležali súrodenci spolu, boli s nami asi 4 hodiny a bolo fajn vidieť, že aspoň na túto chvíľu sme im pomohli. Dnes sme posielali pacientov domov so slovami „príďte sa ukázať v piatok“ deň pred našim odchodom. Neviem ako vnímajú túto pre nás realitu tunajší ľudia, no myslieť na nich budem určite dlho. Dnes ich bolo 164. Pár ich ešte stretneme, potom ich osud prenecháme kolegom, čo budú v našej práci pokračovať. Ak si na nás niekedy ešte spomenú, mne to bude stačiť aj keď o tom nebudem vedieť.
Katka
05. 12. 2013
Máme ďalší deň za nami. Štvrtok, predposledný deň pred odchodom. Už si uvedomujeme, že ľudí, ktorých sme stretávali každý deň, vidíme poslednýkrát. V našom chirurgickom kútiku s názvom First surgical memorial field clinic T&E sme každý deň ošetrili približne 25 pacientov. Spektrum úrazov bolo skutočne pestré, od drobných rán až po diabetické gangrény s dlhodobým liečením. Riešili sme veľké množstvo detí s podkožnými abscesmi, ktoré bolo potrebné ošetriť. U niektorých je zlepšenie viditeľné už dnes. K srdcu nám prirástol hlavne jeden chlapček, s nádhernými veľkými očkami. Dennodenné stretávanie s ním v nás zanechalo niečo, na čo budeme dlho spomínať. Nie všetko však dopadlo, ako by sme si priali. Každodenná naša práca, snaha pomôcť ako sme vedeli, ale koniec nebol vždy taký, ako by sme si priali. Pána s diabetickom gangrénou na nohe sme museli poslať na odborné ošetrenie do nemocnice v Cebu. Jednu časť rany sme vyliečili, no vzápäti sme objavili ďalšiu komplikáciu v rane. Zajtra posledný deň. Opäť preväzy, ošetrenie starých aj nových rán a to všetko s vedomím, že je to poslednýkrát. Našťastie v našej práci budú pokračovať kolegovia z Nemecka z Lands Aid a dokončia to, čo sme my začali. Dúfame, že budú pokračovať len s pozitívnymi výsledkami, aj keď to tu nie je vždy možné.
Evka
06. 12. 2013
Definitívny koniec. Naša práca ukončená, misia splnená. 1 700 ošetrených pacientov. Pred nami už iba návrat. Posledný deň práce sme si užili. Dnes sa nahrnulo kopu chirurgických pacientov na kontroly a preväzy. Šéfom chirurgickej časti bol však už nový lekár z Lands Aid, chirurg, ktorý túto časť kompletne prevzal. My ostatní sme pokračovali v práci s detičkami s teplotami, dnes na záver iba jedno dieťa s vysokou teplotou na infúzii, dospelí s kašľom, kožnými problémami… O 12:00 hod. definitívny koniec práce pre rakúsko-slovenský tím. Nemeckí kolegovia plánovali pokračovať, ale pacienti už žiadni a tak sme sa spoločne vrátili do nášho prechodného domova. A popoludnie už iba pre seba, oddych a pomaly sa začíname baliť. Posledný večer, rozhovory, hodnotenie či to všetko malo zmysel, či sme pomohli dostatočne, či cesta, ktorú sme zvolili bola tá správna. Či sme to nemali robiť inak… Či sme pomohli najviac ako sa dalo, či sa nedalo viac? Títo ľudia si to zaslúžia a svoju vďačnosť dávajú najavo neustále. A dokonca aj tí, ktorým sme ani nepomohli, lebo to nepotrebovali. Ale ďakujú za to, že sme tu a pomáhame ich ľuďom. To sú veľmi silné zážitky. Ešte musím napísať jeden silný zážitok z pondelka. Takzvanú Flag ceremony. Znamená to vztyčovanie a skladanie vlajky na začiatku týždňa a v piatok popoludní. Pred nemocnicu nastúpil celý personál, zoradili sa pred stožiarom, policajti zastavili dopravu na frekventovanej ceste. Pred nastúpený dav predstúpil jeden z nich, ktorý dirigoval a všetci zaspievali hymnu, držiac ruku na srdci. Zrazu bolo všade ticho, žiadny hluk, trúbenie, iba ľudský spev a stúpajúca vlajka… Balenie, príprava na odchod. Posledná noc, ráno o 7mej odchod autami do Cebu, čo nám potrvá asi 3 hodiny pri tejto doprave. Krátko po 12tej odlet cez Hong Kong, Dohu v Katare a v nedeľu ráno sme vo Viedni. Teplotný rozdiel minimálne 30 -35 stupňov. Plní zážitkov, spomienok, skúseností.
Marcel
