I. rakúsko – slovenská samaritánska misia Haiti, 24.1. – 19.2.2010

Ayiti (krajina vysokých hôr) bol pôvodný názov krajiny pre hornatú oblasť na západnej strane ostrova, ktorí jej dali pôvodní obyvatelia. Najvyšší bod v krajine je vo výške 2680 metrov. Haiti sa stalo prvým nezávislým štátom v Latinskej Amerike, ktorý sa v roku 1804 vymanil spod koloniálneho vplyvu ako dôsledok povstania čiernych otrokov. Krajina bola v období konca 19. a začiatku 20. storočia zmietaná občianskymi vojnami, v ktorých zahynulo viac ako 20 000 ľudí. História krajiny sa spája s menami diktátorov Françoisa Duvaliera, zvaný Papa Doc a po jeho smrti jeho synom Jean Claude Duvalier – Baby Doc. V roku 1998 ťažko poškodil ekonomiku krajiny hurikán George. V roku 2004 krajinu postihla tropická búrka Jeanne, ktorá zabila 3000 ľudí a 200 000 zostalo bez strechy nad hlavou. Toto bola krátka história krajiny, v ktorej slovenskí samaritáni strávili 24 dní.

12. január 2010 o 16:53 hod. miestneho času došlo v najchudobnejšej krajine západnej pologule – na Haiti, k zničujúcemu zemetraseniu o sile 7 stupňov Richterovej stupnice. Epicentrum sa nachádzalo 16 km juhozápadne od hlavného mesta Port-au-Prince, v hĺbke 10 km. Následne bolo zaregistrovaných viac ako 40 otrasov so silou viac ako 4,5 stupňa. Podľa najnovších zverejnených údajov prišlo o život 250 000 – 300 000 ľudí, ďalších 300 000 bolo zranených, 2 milióny Haiťanov stratili svoje domovy. Hlavné mesto bolo následkami zemetrasenia ťažko postihnuté. Zrútili sa mohé budovy, vrátane prezidentského paláca a vládnych budov, ďalšie boli vážne poškodené. Infraštruktúra, predovšetkým v oblasti telekomunikácií, zabezpečenie elektrickou energiou a pitnou vodou bola vážne narušená. Skolabovala zdravotnícka starostlivosť, 8 z 11 nemocníc v hlavnom meste sa zrútilo alebo bolo ťažko poškodených. Škody mimo hlavného mesta boli rôzneho rozsahu, nižšie spomínaná oblasť Léogâne bola poškodená na 80-90%. Okamžite sa aktivizovala pomoc na celom svete.

Krátko po tejto udalosti bola jednotka kontaktovaná Sekciou krízového manažmentu a civilnej ochrany Ministerstva vnútra SR so žiadosťou o spohotovostnenie 6 členov pre prípadný zásah na Haiti. Tento sa však z viacerých dôvodov nekonal. Situáciu na Haiti však intenzívne monitorovali i naši kolegovia z Rakúskeho samaritánskeho zväzu a začala sa príprava na spoločný zásah rakúskych a slovenských samaritánov. Reálnym sa stal 22.januára, kedy prvá skupina troch Rakúšanov a dvoch Slovákov nastúpila vo Viedni na lietadlo a cez Frankfurt nad Mohanom a New York priletela o deň neskôr do Dominikánskej republiky, odkiaľ sa vrtuľníkom presunuli do hlavného mesta Haiti Port-au-Prince. Po ukončení pôsobenia tejto skupiny ju na mieste nahradila druhá, s rovnakým zložením a táto pôsobila v mieste katastrofy do 12. februára, kedy sa všetci členovia misie vrátili späť.

Po úvodných problémoch s batožinou, ktorá pricestovala samostatne lietadlom a miesto jej vyloženia nám bolo 16 hodín neznáme, sme rozložili svoj hlavný stan v hlavnom meste, v okrajovej časti mesta Pétion-Ville, ktorá nebola natoľko poškodená, v sídle filmárskej asociácie, v prízemnej budove a priľahlom priestore okolo budovy. Tu sme mali zabezpečený aspoň najjednoduchší hygienický štandard s tečúcou studenou vodou, sprchou a WC. Stravovanie sme si zabezpečovali z vlastných prinesených zásob a doplňovali sme ho potravinami s miestnych dvoch, napodiv veľmi dobre zásobených supermarketov, kde sme si zabezpečovali chlieb a pečivo, konzervy a originálne balenú pitnú vodu. Odtiaľ sme denne vyrážali do terénu, do cca 40 km vzdialeného okresu Palmiste-a-Vin, do oblasti mesta Léogâne a počas nasledujúcich 24 dní sme pôsobili v  táboroch, s počtom obyvateľov 700 – 1500, vytvorených po zemetrasení, v ktorých sa uchýlili obyvatelia, ktorí stratili svoje domovy. Tu v jednoduchých prístreškoch, tvorených drevenými kolmi, pokrytými plachtami, igelitmi, kartónmi, či listami banánovníka, či kokosovej palmy mali jednotlivé rodiny pre seba pár štvorcových metrov, tu sa odohrával celý ich život.

Celá jednotka mala pravidelný denný režim. Kvôli platnosti zákazu vychádzania medzi 17:30 hod. až 7:00 hod., ktorý sme striktne dodržiavali, sme našu činnosť mohli vykonávať iba mimo tento čas. Každé ráno o 7:00 nás pripravené terénne auto s vodičom, mimochodom kameramanom spomínanej filmárskej asociácie, veľmi inteligentným a vzdelaným mladým mužom, viezlo cca 2 – 2,5 hodiny do spomínanej oblasti a za pomoci miestnych obyvateľov nás nasmerovali do táborov, kde sme si, najčastejšie v tieni paliem, či stromov, rozložili svoju ambulanciu a čakali na príchod pacientov.

Keďže zdravotníctvo v tejto krajine bolo pre chudobnejšie vrstvy obyvateľstva skoro nedostupným, prichádzali k nám so všetkými svojimi problémami, nie iba v súvislosti so zemetrasením, hoci zo strachu pred tým, že ich neošetríme, sa nás často krát snažili presvedčiť, že aj tieto ich problémy sú v súvislosti so zemetrasením. Zdravotnícky tím bol tvorený pravidelne slovenským lekárom a záchranárom, vždy doplnený minimálne jedným až dvoma rakúskymi záchranármi a miestnym, už spomínaným vodičom, ktorý okrem funkcie sprievodcu poskytoval i tlmočnícke služby, pretože ovládal domorodý jazyk kreolštinu, ktorý bol najčastejší, ale tiež francúzštinu a angličtinu. Druhý tím mal možnosť využiť i ponúkanú pomoc domorodých vzdelaných zdravotných sestier, ktoré sa aktívne zapojili do spolupráce s rakúskymi a slovenskými záchranármi. Ošetrovali sme najčastejšie staré neošetrené poranenia, vzniknuté pri zemetrasení, vrátane zlomenín dolných končatín, poranenia, ktoré boli primárne ošetrené ale nebola im poskytnutá následná zdravotná starostlivosť, s čím súviseli všetky komplikácie ako druhotné hojenie, hnisanie rán a pod. Prítomní lekári – lekár urgentnej medicíny a chirurg vykonali viacero drobných chirurgických zákrokov, ako chirurgické ošetrovanie rozsiahlych rán, odstraňovanie drobných nádorov a pod. Často krát sa stretávali s prejavmi parazitárnych a iných infekčných ochorení, ako napr. salmonelóza, cholera, dyzentéria a iné. Posttraumatický stresový syndróm, ako reakcia na prežitý ťažký stres, bol veľmi častý. Prejavy nedostatočnej výživy, malnutrícia, prítomná i u najmenších detí, niekoľkodňových novorodencov, s ktorými sa stretla už prvá skupina, viedla k potrebe dodania náhradnej mliečnej stravy pre deti a tiež minerálov. Tieto priviezla druhá skupina a zdravotníci tieto prostriedky rozdelili vo viacerých táboroch. Celkový počet ošetrených pacientov dosiahol za 24 dní práce v teréne číslo 2 200.

Súčasťou misie bolo i odovzdanie liekov, špeciálneho zdravotníckeho materiálu a elektrocentrály pracovníkom jednoduchých zdravotníckych zariadení, ktoré poskytovali pomoc vidieckemu obyvateľstvu a po zemetrasení boli úplne zničené.

Silným zážitkom pre každého z nás boli stretnutia s domorodým obyvateľstvom, sledovanie ich života, správania. Týchto ľudí sme zažili po katastrofe hrozných rozmerov. Každý stratil niekoho zo svojej rodiny, domovy, často krát i ten skromný majetok. Napriek tomuto faktu sme stretávali ľudí vyrovnaných, často i usmiatych, na ktorých nebolo vidno peklo, ktoré prežili. Snažili sa ďalej žiť svoj normálny život, v rámci momentálnych podmienok. Napriek neprítomnosti akýchkoľvek hygienických zariadení v kempoch, ktoré sme navštívili, pár metrom na život, v podstate životu na ulici, títo ľudia pôsobili iným dojmom. Dojmom tvrdých, húževnatých ľudí, ktorí dokážu zvládnuť i takúto katastrofu, zachovať si svoju dôstojnosť. Stretávali sme ľudí slušne a čisto oblečených, ktorí nás priateľsky vítali, mávali a vážili si pomoc, ktorú sme im priniesli. Napriek nebezpečnosti tohto regiónu, hlavné mesto Port-au-Prince je vyhlásené ako najnebezpečnejšie mesto na svete kvôli únosom, sme po celý čas pôsobenia nepocítili pocit ohrozenia. Nevyužili sme možnosť ozbrojenej ochrany, ktorá bola ponúkaná. Nepotrebovali sme ju.

Jedným z cieľov misie bolo i získať informácie a kontakty k možnej následnej pomoci obyvateľom, formou dlhodobejších projektov. Toto bolo úlohou logistického tímu, ktorí na Haiti pricestoval neskôr a pri svojich výjazdoch sa oboznamoval so situáciou v jednotlivých oblastiach, nadväzoval kontakty na miestnych predstaviteľov, získaval informácie za účelom pripravenia čo najefektívnejšej pomoci pre postihnuté obyvateľstvo. Momentálne sú rozpracované štyri projekty nasmerované do zdravotníckej oblasti – vybudovanie miestnej ambulancie, eventuálne väčšieho zdravotníckeho centra s vlastnou lekárňou, základným laboratóriom, minimálne dvoma ambulanciami a nevyhnutným zázemím. Ďalšou predstavou je vybudovanie zdroja pitnej vody, eventuálne kompletných hygienických zariadení.

Pre slovenských členov tímu bola táto misia prvým zahraničným zásahom po štyroch rokoch príprav, cvičení, vzdelávania teoretického a praktického. Bol to nesmierny zdroj nových skúseností, poznatkov, škola, ktorá sa nedá nasimulovať ani v tom najvybavenejšom tréningovom centre. Overili sme si svoje pôsobenie v podmienkach iného klimatického pásma (teplotný rozdiel až 50 st.C.), v inej kultúre, museli sme zredukovať svoje hygienické, stravovacie návyky.

Pre rakúskych kolegov to bolo pokračovaním, ďalším stupňom, ďalšou skúsenosťou v ich už bohatej minulosti v oblasti humanitárnych zásahov. Spoločne pre oba tímy to však bolo po prvý krát pôsobenie medzinárodného tímu, vzájomné sa dopĺňanie, využitie tých najlepších skúseností oboch, prekonanie jazykových problémov a pod. Našou úlohou je využiť všetky poznatky, skúsenosti a byť pripravený kedykoľvek k zásahu kdekoľvek.