HAITI   -   modlitby  za  obete  zemetrasenia

12.2.2010...Ráno, piatok, začiatok dňa ako každý iný...ale iba na prvý pohľad. Cestou do „práce“ sme sa stretli s množstvom prekážok, zátarás, ktoré znemožňovali voľný prejazd ulicami hlavného mesta Port-au-Prince. Po takmer hodinovom vytrvalom predieraní sa mestom sme konečne našli voľnú spleť uličiek, ktorú ako jedinú obyvatelia nechali prejazdnú . Zamierili sme  von z centra a mohli sme pokračovať v trase smerom na perifériu do časti Léogane, kde nás čakali naši pacienti.

Tie zátarasy nás prekvapili i vyľakali zároveň. Čo je to? Nepokoje? Vzbura? Hrozí nám niečo? Kládli sme si v duchu rôzne otázky, ale nahlas ich nik z nás nevyslovil. Sledovali sme okolie v očakávaní čo sa stane, čo príde...

Pocit neistoty či obáv z nás ale veľmi rýchlo opadol. Všade na uliciach sme stretali sviatočne oblečených ľudí, ktorých tváre prezrádzali niečo celkom iné ako hnev... A keď hovorím o sviatočnom oblečení, tak tým nemyslím to, že si haiťania obliekli to najlepšie čo im zostalo. To oblečenie bolo skutočne veľmi sviatočné, malo to istú uniformitu, šablónu. Ženy mali zväčša biele blúzy a čierne sukne, muži biele košele a čierne obleky...Mesto sa zo svojej farebnosti zmenilo na takmer výhradne čierno-biely dav ľudí. Nechápali sme v čom perú svoje oblečenie, že je tak neuveriteľne bielulinké a kde a ako žehlia. Veď mesto je v troskách, väčšina z nich žije pod prístreškom na ulici  a elektrina je tu iba v neporušených domoch na niekoľko málo hodín denne. A ich tváre? Odzrkadľovali smútok, pokoru, ale aj odhodlanie a pokoj...

Z každej väčšej plochy na ulici sa ozývali hlasné modlitby a piesne. Melodické a veselé...sprevádzané tlieskaním a bubnovaním, čo udávalo rytmus. Bolo to zvláštne. U nás sa pri smutných udalostiach spievajú modlitby a piesne v pochmúrnom a vážnom tóne...Na Haiti nie. Bol to neuveriteľný paradox spievať tak veselo medzi ruinami. No, ale ak sa na chvíľu nad ich „veselým obradom“ zamyslíte, pochopíte, že im dáva silu prežiť. Ich život je biedny a ťažký, nepredstaviteľne ťažký...A zemetrasenie im vzalo mnoho z toho mála, čo mali. Nehovoriac a príbuzných, ktorých navždy stratili. Tá pozitívna energia, ktorá plynula z modlitieb im dávala silu kráčať ďalej, posilnila pocit spolupatričnosti a ľudskosti a to v maximálne možnom holistickom ponímaní.

Začali 3 dni takmer nepretržitých modlitieb za všetkými obeťami ničivého zemetrasenia...

Zastavil sa bežný každodenný kolobeh života. Predajne potravín zostali zatvorené, rovnaké to bolo aj s čerpacími stanicami pohonných hmôt. Nepredávalo sa na uliciach ani na akomsi „trhovisku“. Pre všetkých to bol sviatok, udalosť s úctou a veľkou vážnosťou venovaná zosnulým.

V ten deň bolo v aute, v ktorom sme cestovali, oveľa mĺkvejšie ako inokedy. Dorazili sme do jednej z mnohých „dediniek“, našli si po dohode s miestnymi obyvateľmi vhodné miestečko na rozloženie našej poľnej ambulancie a, uvedomujúc si pomerne veľký časový sklz, začali sme ošetrovať tých, ktorí sa už zoradili v zástupe. Po krátkej chvíli však s hlasným krikom pribehla jedna z miestnych žien. Nerozumeli sme, čo a prečo kričí, keďže to bolo po kreolsky, ale pochopili sme, že sa objavil problém. Náš sprievodca nám tlmočil jej ráznu žiadosť, aby sme okamžite prestali pracovať a vyčkali, kým neskončí obrad. Nedovolili sme si neposlúchnuť...

„Domov“  sme sa vrátili podstatne neskôr ako obyčajne. Časová strata bola výrazná a pacientov viac než 200, ale nemohli sme neošetriť všetkých, ktorí to potrebovali. Únava z letnej horúčavy a nepretržitej práce v nás ale rezonovala podstatne menej ako celodenné udalosti. Tá pokora a vážnosť, s ktorou domorodé obyvateľstvo prežíva modlitby, pietu a, teda, i samotný sviatok tomu zasvätený, bola pre nás ohromujúca. Neboli to žalostné náreky ako by sa dalo čakať. Bola to oddanosť Bohu a viera v jeho činy. S niečím tak silným a čistým som sa ja nikdy pred tým nestretla. Vyžaroval z nich pokoj a ľudskosť v pravom slova zmysle. Nedá sa nespýtať, kde sa v nich berie toľko sily vydržať trápenie a bolesť? Čo ich vie ľudsky zlomiť, ak toto obrovské nešťastie nie? Odpoviem iba: „Neviem...“

Chudoba ich naučila žiť súdržne. Choroby a takmer žiadna  dostupná lekárska starostlivosť zas vnímať smrť ako nevyhnutnú a každodennú súčasť života. Nikto im nedal nič zadarmo, vláda je nefunkčná, nie sú pravidlá ani systém a o sociálnej sfére nemôže byť ani reč. To všetko pre nich znamená žiť iba pre dnešok. Nenaháňajú sa za mamonom... Žijú tak obyčajne, až je to neuveriteľné. Varia, obrábajú svoje políčka, posedia si s priateľmi a príkladne sa starajú o deti. A rodina je pre nich ako zákon. Spolu varia, jedia, spia...spolu sa hrajú i modlia.

Myslela som si, že na misiu ideme zachraňovať, ošetrovať, liečiť chorých a ranených ľudí po zemetrasení... Áno, bolo to tak. Ale to je iba polovica pravdy. V takejto situácii by som si nedovolila ani pomyslieť na to, že by som  mohla aj niečo dostať. A teraz nemyslím na choroby...

Išli sme pomáhať, liečiť. To sme aj robili. Dali sme do toho všetku našu zručnosť, vedomosti, skúsenosti i empatiu. No prekvapivo sme boli obdarovaní aj my – ľudskosťou, pokorou, priateľstvom a dôverou.

Prišli sme „iba“ ako odborná pomoc, cudzinci. Odchádzali sme ako priatelia, ba viac – ako rodina.

Napisala: Danka