Slovenskí samaritáni, Marcel Sedlačko, Jakub Liščinský a Boris Kováč, ako členovia Rakúskeho USAR tímu, smerujú na cvičenie záchranných tímov, v rámci Európskeho mechanizmu civilnej ochrany, ModEX 2017 v Portugalsku. Vyrazili včera popoludní, večer sa zúčastnili stretnutia celého tímu na centrále ASBÖ vo Viedni a o 2hej po polnoci vyrazili na 2900 km dlhú cestu.Prvých 953 km za nami. Zakotvili sme v hoteli v Sachaus vo Francúzsku. Po prejdení množstva zápch na diaľniciach v Nemecku a rekonštrukcií diaľnic vo Francúzsku, po vyriešení technickej poruchy jedného z vozidiel, sme štastne, 30 min pred plánovaným časom príchodu, dorazili. Sebestačnosť sme prezentovali už predčasne na parkovisku pred hotelom, kde sme si rozbalili vlastnú kuchyňu, keďže najbližšie reštaurácie neboli schopné obslúžiť také množstvo ľudí a pripravili chutné toasty. Ráno pokračjeme, plánovanych je 1 100 km a prenocovanie v Spanielsku.

USAR tim plní úlohy pri pátraní a záchrane predovšetkým v zrútených budovách, v ktorých pátra po zavalených osobách. Sú to tímy, ktoré po zemetraseniach prichádzajú do postihnutej krajiny ako prvé, kedy sú šance na nájdenie živých najvyššie. Slovenskí samaritáni sú súčasťou tohto tímu už od roku 2011, plnia väčšinou zadravotnícke funkcie a s tímom precestovali už kus sveta. Zúčastnili sa cvičení v Rakúsku, Nemecku, Thajsku, Estónsku, Dánsku.

Skoré vstávanie a štart o pol 6tej. Celý deň v aute. Cestovná rýchlosť okolo 80 – 90 km/h. Pri nej to ešte ide mať okno stále otvorené, inak by to bolo bez klímy asi ťažké. A vonku teplota okolo 30ºC. Či viac? Nemáme teplomer, ale však radšej ani nevedieť :)

Momentálne je 23.15, ešte nám zostáva asi 120 km do cieľa. Najprv však musíme prekročiť francúzsko – španielsku hranicu. Práve sme si spravili večeru na parkovisku, rovnako ako včera pred hotelom. Nálada výborná, srandičky, hudba, proste pohoda. Zteplieva sa evidentne. To nám tak postupne dávkujú, aby sme tie hot conditions v Portugalsku zvládli.

Dnešok bez väčších technických problémov. Vymenená žiarovka na kamióne, zalepené moje slnečné okuliare lepiacou páskou. Musia vydržať, pásky je dosť.

Posledná etapa dlhej cesty za nami. O 18tej sme dosiahli Lisabon, prešli pasovou a colnou kontrolou a vstúpili tak do Faultlandu. Estónsky Medium USAR tím vybudoval RDC Reception Departure Centre, kde sme sa ako tím zaregistrovali. Nasledovala asi hodinová prestávka, aby sme počkali ďalší tím a spoločne sme vyrazili nájsť miesto pre vybudovanie Base of Operation, teda tábora, ktorý pre nás bude nasledujúce dni domovom a odkiaľ bude vyrážať na miesta zásahov.

Je 22:00. Stojíme pri z časti asfaltovej, z časti uvalcovanej štrkovej plochy a všetky 3 prítomné tímy začíname budovať tábor. Príjemne chladno, pracuje sa v týchto podmienkach dobre. V noci prichádza ďalší, posledný maďarský tím, vyzerá, že sme všetci.

This is a text block. Click the edit button to change this text.

04:00: Tábor je skoro celý postavený, každý už riadne unavený, veďsme hore 21 hodín. Prichádza požiadavka na nasadenie tímu, preto tím Bravo odchádza na určené miesto. Psovodi, rescue tím, medic tím, vrátane Jakuba, odchádzajú. Alfa tím, kam patrí Boris s Marcelom, ešte dokončujú niektoré veci, nepotrebné odkladáme do kamióna a o 5tej odchádzame do postele. Predpokladáme, že po 8 hodinách práce, vymeníme Bravo tím. Zatiaľ dobrú noc.

Spalo sa výborne, kým nevyšlo slnko. Potom teplota v stane postupne rástla, vzduch stál a človek ležal v posteli úplne mokrý. Hoc nevyspatí, sme postupne povstávali. Postavili sme ďalší stan v tábore, posledné úpravy stanu so sprchami, špagety so zeleninovou omáčkou. Bravo tím stále na pracovisku, bez spánku už pekne dlho. O 13tej výzva pre Alfa tím, vystriedať tím Bravo. Prichádzame na miesto, asi 15 km od tábora, more 300 m od nás, pracujeme na budove bývalej továrne, časť z nej je zrútená a simuluje následky zemetrasenia, so zavalenými osobami. Doposiaľ sa Bravo tímu podarilo vyprostiť jedného nezraneného, my pokračujeme v miestach, ktoré označili pátracie psy a ich prítomnosť je potvrdená hlasovým kontaktom. Vedľa nás pracuje Maďarský USAR tím, ktorý sa snaží za pomoci lanovej techniky vyprostiť dvoch pacientov z najvyšších poschodí budovy. Krátko po zahájení práce dochádza k malému výbuchu neznámeho predmetu, ktorý zranil jedného člena tímu. Absolútnou prioritou sa stáva jeho ošetrenie. Má popáleniny II. až III. stupňa na hrudníku, nadýchal sa splodín výbuchu. Okamžite mu poskytujeme intenzívnu pomoc, osoba sa mení na figurínu, na ktorej môžme vykonávať všetko potrebné, „podávame lieky“ a nakladáme do sanitného vozidla, ktorý je tu presne pre prípady poranenia niekoho z tímu. Tu dochádza k zhoršeniu stavu, pokračujeme v liečbe a riešime ďalšie smerovanie. Všetko toto prebiehalo pod veľmi prísnym dohľadom supervízora za medicínsku a supervízora pre logistickú časť. Po komplikáciách s komunikáciou transportujeme zraneného do tábora, za policajného doprovodu, kde majú Portugalci postavenú kvalitnú ošetrovňu. Na ošetrovni koniec úlohy a vyhodnotenie supervízormi. Dobré i zlé, nič nám nedarovali. Ale o to ide. Poučiť sa z chýb. A návrat na miesto, kde sa pokračuje v záchranných prácach.

Momentálne je 10 hodín večer, stále pracujeme. Kvôli umožneniu vyspatia druhému tímu, sme sa rozhodli predĺžiť si šichtu z 8 na 12 hodín. Predpoklad ukončenia o 1nej po polnoci. Jedine, že by sa nám to podarilo skôr. Ale zatiaľ to tak nevyzerá.

Do tábora sme za vrátili okolo 2hej po polnoci, cosi malé zjesť, vypiť a šup do postele, aspoň na tých pár hodín. Budíček o 7mej, míting, raňajky, káva, čaj, zbaliť fidlátka, day pack na chrbát (všetko na prežitie na 24 hodín). Ešte sme sledovali VIP návštevu, vedenú portugalskou ministerkou vnútra a o 9tej už sedíme v autách a smerujeme na nové miesto, kde došlo k zrúteniu budov s viacerými zasypanými. Prichádzame na novučičké cvičisko, na ktorom budeme pracovať ako úplne prvé tímy. Evidentne si zvykajú aj tréneri a hodnotitelia, lebo občas menia svoje rozhodnutia za behu. Ale v prospech úspešnému zvládnutiu úlohy. Ruiny dômyselne naskladané na seba, základom sú tunely, kade sa dostanú figuranti a do ktorých sa musia dostať záchranné tímy oveľa zložitejšie cez betónové steny, stropy a podobne.

Dnes sme mali obrovskú výhodu, lebo sme na pľaci boli spolu s Estónskym USAR tímom, ktorý mal vo výbave autožeriav. Ochotne spolupracovali a tak sme sebe a hlavne zasypaným ušetrili množstvo času a námahy. A šlo nám to dnes extrémne od ruky. Za 8 hodín práce máme vyprostených 3 pacientov, odovzdaných portugalskej Advanced Medical Post – ošetrovni v susedstve v tábore, ktorí disponujú aj 4 záchrankovými vozidlami. Tesne pred skončením práce prichádza zemetrasenie – dotras, bežný po prvom ničivom zemetrasení. Okamžité opustenie pracoviska, osobné veci sebou a stretnutie na dohodnutom mieste. Hlásenie veliteľovi tímu do tábora a riešenie situácie. Máme informáciu, že hrozba cunami nie je vyhlásená, takže sa vraciame na pracovisko a až do príchodu Bravo tímu sa snažíme ešte identifikovať miesta ďalších zasypaných, lebo podľa výpovede jedného z nich musia byť v ruinách ešte dvaja.

A výmena je tu, odovzanie pracoviska a návrat do tábora, kde sme okolo 9tej večer. Večera z vlastnej kuchyne, kto chce sprcha, káva, čaj, niečo ovocia a malé prekvapko nanuky a zasa postel. Netušíme ako dlho v nej budeme mať možnosť pobudnúť. Tak opäť dobrú noc. Zajtra posledný deň.

Ani som netušil, ako sa trafím. Postele sme si dopriali tak 2,5, maximálne 3 hodiny. O pol 2 budíček s informáciou novébo zemetrasenia v oblasti Porto, s požiadavkou o presun všetkých tímov do tejto oblasti. Plánovaný odchod o 6:30 miestneho času. To znamenalo zbaliť celý tábor, nabaliť do áut a vyraziť v určenom čase. Z pracoviska bol stiahnutý tím Bravo, po jeho príchode chvíľa oddychu, trochu jedla a znovu pracovať. Z každého auta bol vybraný jeden vodič, ktorý šiel spať, ostatní pracovali až do rána.

Presne o 6:30 boli všetky tímy pripravené na odchod. V doprovode vojenskej polície GNR sme sa presunuli do ich objektu v Lisabone, kde sa celé cvičenie začínalo a kde ho teraz oficiálne ukončili. Zopár oficialít, občerstvenie, ktoré veľmi dobre padlo, nasadnúť do áut a ide sa domov. Žiadne Porto sa už nekonalo. Čakala nás snáď najnáročnejšia jazda. Každému chýbal poriadny oddych, mnoho hodín spánku. Vidieť kolegu, ktorý s vami v aute rozpráva, skončí vetu a do 10 sekúnd hlboko spí :)

Pokračujeme trochu fádnou portugalskou krajinou, až kým na východe neprichádzame do peknej zvlnenej krajiny. Tu je už príjemnejšie, oči sa majú čoho chytiť a únava sa ľahšie zvláda. Niet sa čo diviť, že sme pri jednom tankovaní natankovali do jedného z áut namiesto nafty benzín. Akurát že sme na to prišli asi o 10 km na diaľnici, keď za motor zastavil sám. Kolóna za rozdelila, dve autá s jedným policajným zostávajú na mieste a riešia problém, ostatní pokračujú do miesta ubytovania.

O pol 8 sme šťastne dorazili na miesto. Večera, úžasný bazén, oddych a spánok. Nádhera. O pol hodinu doráža aj zbytok. Všetko zvládnuté. Ráno všetci konečne poriadne vyspatí, usmiati. Raňajky, posledné inštrukcie, rozdanie rádiostaníc všetkým autám, zaradenie sa do konvoja, potvrdenie pripravenosti na odchod, ešte foto s policajným sprievodom a pred nami okolo 1 100 km. Prajeme si veľa šťastia.

Je niečo pred 11tou v noci. Stále sme na ceste, asi 100 km od cieľa. A to sme si ho posunuli o pár hodín bližšie, lebo máme sklz nejakých 5 hodín. Pôvodný plán totiž počítal so štartom okolo 4tej ráno, ale všetkým bolo potrebné dopriať spánku a vyrazili sme o 8mej, takže preto zmena.

Na portugalskej hranici sme sa rozlúčili s vojenskou políciou a pokračovali cez celé Španielsko. Momentálne sme už vo Francúzsku, výrazne sa ochladilo. Asi sa jž blížime domov. Po ceste sme absolvovali aj nákup potravín, aby sme si vedeli pripraviť prípadne raňajky, či večeru.

Posledná noc v hoteli bola krátka, o 6tej budíček a rýchlo sme vyrazili na cestu.
Včera sme absolvovali viacero zápch vo Francúzsku, ako aj Nemecku, jedno asi hodinové zablúdenie (aspoň sme si prešli krásny Francúzsky vidiek) a len s prestávkami na oddych a tankovanie, sme nepretržite pokračovali ďalej celú noc.

Ráno okolo 5tej to všal bolo už kritické, únava tiekla potokom, padlo rozhodnutie spraviť 2 hodinovú prestávku, trochu pospať a až tak pokračovať. Ja som si ustlal na chodníku pri kamióne (robil mi super tieň už celkom silného slniečka). Karimat, spacák. Pomohlo to. Po dvoch hodinách káva a drobné občerstvenie.
Je nedela, blíži sa obed. Chýba nám nejakých 450 km do Viedne, kde oficiálne naša misia skončí. Zatiaľ jedna zápcha strieda druhú. Uvidíme, kedy uvidíme Viedeň :)

Cesta už bez problémov pokračovala až do Wiener Neustadt, kde sme vyložili niektoré prívesy, odstavili vo veľkom sklade a pokračovali do konečnej zastávky v centrále ASBÖ vo Viedni. Tu sme dorazili okolo deviatej. Odovzdanie vecí, zaparkovanie áut, káva a definitívny koniec celej akcie. Každý už pokračuje svojím smerom. My sadáme do svojho auta a pokračujeme iba do Bratislavy, kde kvôli únave prespíme a domov budeme pokračovať až ráno.
Už po ceste čítame o obrovských a zničujúcich lesných požiaroch, ktoré sužujú strednú časť Portugalska a vyžiadali si už skoro 40tku mŕtvych.
A je definitívne za nami ďalšia veľká a úspešná akcia, ďalšie spoločné pôsobenie rakúskych a slovenských samaritánov v spoločnom tíme, ďalšia zahraničná aktivita, spoznanie nových podmienok, svojich limitov.