Občas mi býva veľmi ťažko. Smútok, samota či iná ťažoba sú veľmi zlé, ale šťastie a radosť bývajú niekedy oveľa viac uplakané. Žiaľ ma dusí a žmýka mi moju dušu dovtedy, kým z nej nedostane hlasný nárek… a dve mandľové oči potápajúce sa v slanom jazere sĺz hľadajú prístav.
Každému sa nepošťastí zbadať v búrke na mori maják a bezpečne zakotviť. Niekoho vlny sprevádzajú až ďaleko za obzor a možno ešte ďalej – tam, kde začína nekonečno. Alebo ničota?
Nekonečno môže znieť ako šumenie lesa, ako vlny plieskajúce svoje kadere o hrebeň kamenného obra, ako plač či smiech… Podobá sa oblakom, mohutným a predsa takým krehkým. Nemá začiatok ani koniec, ako žiara slnečných lúčov. Je ako vlniaci sa lán voňavého zrejúceho obilia, cez ktorý utekáš za svojou láskou. A čo ničota? Podobá sa nekonečnu a predsa by mala znamenať pravý opak. Mala by byť tunelom, ktorý má východ tam, kde začína. Morom, ktoré sa vlieva do prameňa. Nenávisťou, ktorá sa rodí spolu s láskou a trpezlivo čaká na svoju šancu.
Ako deti si púšťame lodičky v malom potôčiku a sledujeme, ako ďaleko sa tá naša až dostane. Iste netušíme ako veľmi sa tá loďka podobá na náš život. Zdá sa nám to ako veľké dobrodružstvo. Podrastieme a potôčik je zrazu malý ako kaluž. Utekáme teda k jazeru. Opäť je po ruke nejaký čln a plavíme sa životom ďalej. Prejde zopár rôčkov, tvárime sa dospelo a unavene… potrebujeme oddych! Ááá, more je predsa na oddych to pravé! Nalodíme sa na jachtu, či výletnú loď a vydáme sa v ústrety šľahajúcemu vetru. Pár krát nám v záhrade rozkvitne jabloň a nečakane zistíme, že to more je pre nás už akosi priďaleko. A listujúc v kronike pamäte pri polienkach dreva praskajúceho v kozube, s nohami zabalenými v deke, zotierame z tváre slzy života. Aj toto je nekonečno. Alebo ničota? Je to nádherné… aj keďkončíme tam, kde sme pred mnohými rokmi začali.
Občas mi býva veľmi ťažko. Ale keby som vedela, že si slza v mojom oku, nikdy by som neplakala…
Autor: Danka
