Každý z nás vie, čo je predvianočný zhon. Radi by sme, aby všetko bolo dokonalé. Chceme príjemne stráviť čas Vianoc. Želáme si šťastné a veselé…veď sa aj vraví, že Vianoce sú najkrajšie sviatky v roku. Ale vari sú najkrajšie tým, že všetko je vyzdobené? Alebo tým, že dostávame darčeky, máme viac voľna v práci, že viac hodujeme a užívame si? Naozaj to vidíte takto? Ja nie. Akosi ma tým očakávaným vianočným čarom nenapĺňa to, čo vidím. Je to akési prázdne, taký gýč. Skutočné Vianoce sú, myslím, čosi oveľa viac.
Medzi tými všetkými prianiami v statusoch na fb som našla jedno iné ako všetky ostatné. Snáď mi to jeho autorka nebude zazlievať, ak vám ho pretlmočím, ale má svoju hĺbku a veľmi ma oslovilo.
Napísala: „Prajem vám čas… Čas zamyslieť sa nad tým, komu patria Vianoce… čas zastaviť sa a prerušiť cestu k úspechu… čas otvoriť svoje zmysly a vnímať čo vám bežne uniká… čas vypočuť hlasy, ktoré denne prekričíte… čas pre svoju rodinu, ktorú máte radi, no nevychutnávate si ju… čas pre vás, aby ste vnímali svoje pozemské poslanie. Teraz je ten čas vám to želať…“ Krásne, však?
Veru, čas nám akosi vždy v tej dnešnej dobe chýba. Vianoce sa zúžia na pár strohých slov – upratať, napiecť, nakúpiť, zohnať darčeky. Hm, tie darčeky !! Niečo nie drahé, v tom lepšom prípade praktické. Ale je to naozaj to, čo obdarovaného aj poteší? To, čo mu rozbúši srdce a rozžiari očká? Aj face depilator je možno vec praktická, ale čaro Vianoc naozaj neprinesie… Vianoce predsa nie sú o povinnosti obdarovať. Ak to však urobiť chceme, tak by sme do toho mali vložiť kus srdca. Ak nemáme snahu dať s darčekom aj štipku lásky blízkej osobe, tak načo sú potom Vianoce?…
…a prerušiť cestu k úspechu… Ako keby sa nedalo spomaliť, zastať, prerušiť… čo je vlastne ten úspech a čo prináša? Pocit, že sme nenahraditeľní?…najlepší?…dôležití? Iste áno. Ale ak ten úspech neprináša pocit šťastia nikomu z blízkych, keď napĺňa iba vás, naozaj je to úspech? Ak im chýbate a nikdy nemáte čas, ak potrebujú pomoc či povzbudenie a vy pri nich nie ste, ak sa chcú s vami smiať, tancovať, prechádzať sa či len tak posedieť si a porozprávať a vy poviete „teraz nie, ale niekedy bude na to čas“ – ešte stále to bude úspech?
Bežne nám uniká, ako krásne sa vedia deti tešiť. Aké sú nádherné, keď sa schúlia a tíško zaspia. Uniká nám ako rýchlo rastú…uniká nám ako starneme. Uniká nám východ slnka i čaro nočnej oblohy. Vytráca sa slastný pocit, keď sme v mocnom objatí i slasť bozku na dobrú noc. A tu už neplatí ani to „niekedy na to bude čas“. Pretože už nikdy sa ten okamih nevráti.
Prekričíme smiech, rozhovor či plač kohosi pretože nás to ruší. Sme ešte vôbec ľuďmi? Alebo nás tá supermoderná technika už celkom otupila? Veľa povinností a málo času nás okráda o prejavy ľudskosti. Ale ak zabudneme ako lieči smiech, neponúkneme aspoň vreckovku na slzy a nemáme pár chvíľ na rozhovor, tak ako chceme zostať ľuďmi…priateľmi…rodinou? Ako to, že nevidíme bolesť v očiach blízkeho? Ako to, že nevieme, že sa trápi? Ako to, že nás potreby a túžby blízkeho zaťažujú?
Snáď každý z nás má niekoho rád. Snáď každý z nás chce byť šťastný. Snáď každý z nás to myslí vážne, keď povie „šťastné a veselé“. Ale ono sa veci nestanú len tak samé od seba. Už nehovorme, že NIEKEDY to urobím… niekedy potom, neskôr… teraz nemám čas… neviem…nechcem…nevládzem. Už NIKDY sa totiž ten okamih nevráti. Nie je druhá šanca na dnešný deň. Neodkladajte radosť blízkych na niekedy. Život je totiž prudko nevyspytateľný a úplne ignoruje vaše plány.
Všetko na svete je do istej miery dôležité. Ale niečo je predsa len to najdôležitejšie. Nájdite si na to niekedy čas. Ale nezabudnite, že „niekedy“ je už dnes.
Autor: Danka