…piatok podvečer…sedíte na pohovke v prítmí obývačky, pijete kávu, vychutnávate si pohľad na meniace sa plamienky v kozube, počúvate hudbu a…chceli by ste relaxovať, vychutnávať si čaro okamihu, pokoj, pohodu…ale vtieravé myšlienky vás nútia prehodnocovať. Život sa niekedy v zlomku sekundy zmení, naberie iný smer – presne taký, akému ste sa každou bunkou svojho tela chceli vyhnúť. Mali ste vysnívaný ceeelkom iný životný príbeh pre svoju rodinu. Už viete, že veta „každý si je strojcom svojho šťastia“ vyznieva ako trápne klišé a že nech ste do všetkého, čo ste kedy vykonali, vložili celého seba, nestačilo to na úspech. Všetko, čo vidíte okolo, vám pripomína zrútený sen, vlastnú naivitu a slepotu, zlyhanie, neschopnosť, bolesť…hľadáte v sebe silu stáť pevne na vlastných nohách a veriť si. Hm, nie je to až také jednoduché, ale ani nemožné. Keď sa v živote udejú veľké veci, vypýtajú si svoj čas. Akoby sa potrebovali rozložiť na drobné, uležať… a tak dali možnosť niečo vstrebať, niečo pochopiť a niečo prijať.
Spomínam si na deň, keď som prvý krát prišla na internát. Prvé poschodie, rohová izba s číslom 5, štyri poschodové postele. Cestou dole som si nad schodmi všimla motto „Ak nájdeš v živote cestu bez prekážok, určite nevedie nikam…“ Maxim Gorkij. Páčilo sa mi hneď na prvý pohľad, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že ma bude tak verne sprevádzať celým životom. No, musím priznať, že jednoduchosť ma nikdy nebavila a každá prekážka bola pre mňa výzvou. Priamočiarosť je ľahká a neponúka slastný pocit zadosťučinenia. Ale ak je tých výziev príliš veľa, unikne vám občas tá obyčajná nežná krása. Nie žeby ste ju odmietali alebo necenili si ju, to ani náhodou. Ale tak sa vložíte do hľadania riešení tých prekážok, že vám ten zbytok pretečie pomedzi prsty takmer bez povšimnutia. Áno, našťastie iba takmer. Lebo ak ste vnímavý na prekážky a máte snahu i záujem ich neobísť, ale vyriešiť – sebe alebo iným – ste vnímavý aj pre tie „bežné drobnosti“. Neužívate si ich naplno, ale registrujete, že sú a svojim spôsobom vás tešia i obohacujú.
Môj život je skutočne plný prekážok, ale paradoxne stojí práve na tých obyčajných maličkostiach. 23 rokov každodenná večerná vonná sviečka, horúci chutný čajík v pollitrovom hrnčeku, vôňa a „dotyk“ dreva, veľkosť a sila lesa, ľudová pieseň či moderný song čo vás pohltí, dokonalosť a zmysluplnosť tradičných odevov či zvykov, radosť z hand made, príbehy ruín i v ruinách, vietor vo vlasoch pri jazde na motorke, čakajúca kniha na nočnom stolíku, neopakovateľnosť a variabilita prírody…a ešte viac vôňa novorodenca, slzy dojatia, nedočkavé pevné objatie, priamy láskavý mnohoslovný pohľad do očí, pevný stisk ruky, záchvat smiechu „až do kolien“, nahota v studenej posteli, pohladenie, šantenie a radosť detí, snaha a tímová konšpirácia pre prekvapenie kohosi…dôvera, spolupatričnosť, empatia, podpora a láska. To je niekoľko z tých maličkostí, ktoré ma napadli tak „na jeden dúšok“ a som si istá, že sa v mnohom prelínajú s tými vašimi. Bez nich by ten môj život snáď ani neexistoval….preto teraz sedím už pri poloprázdnej šálke studenej kávy a ešte stále prehodnocujem…
…človek občas cestou života veľa stratí…môže začať plakať, zúriť, uzavrieť sa do seba, krútiť neveriacky hlavou a trpieť bolesťou sklamania, prestať veriť iným i sebe samému. Ale môže dať tomu všetkému trochu čas, priestor…šancu uležať sa. A veriť, že z celého toho bahna zostanú trčať práve tie skutočné hodnoty…a na tých opäť začať budovať. Uveriť samému sebe svoju vlastnú obyčajnú ľudskú hodnotu. Iba na tom záleží, lebo iba vtedy sa dá opäť začať. A potom si iste spomeniete aj na chuť všetkých tých veľkých obyčajne neobyčajných maličkostí. Život nezačína iba narodením a nekončí iba smrťou…
Danka
