Na každom kroku počuť sťažnosti, aký je dnešný život zložitý a ťažký… Je to tak. Čoraz viac úsilia potrebujeme na zabezpečenie bežného chodu domácnosti. To už ani nespomínam taký „nadštandard“ ako je, napr. každoročná dovolenka trebárs pri mori. Ale ťažký život sa nemeria iba množstvom financií. Aj keď musím dodať, že ich nedostatok môže byť spúšťačom mnohých ďalších problémov.
Mám otázku: Vybrali by ste si, viac menej dobrovoľne, taký život, ktorý by ste vy sami opísali slovíčkom „peklo“? Ak patríte do skupiny, ktorá odpovedala „áno“, tak sa zamyslite nad tým, či viete odpovedať aj na otázku „Prečo?“. Bojíte sa zmeny alebo je to strach, aby nebolo ešte horšie? Alebo trpezlivo čakáte, že sa snáď (akosi samo) niečo zmení a vy, konečne, pocítite zaslúženú priazeň osudu? Alebo ste to prijali ako svoj „údel“? Či, dokonca, to beriete ako „trest“?! Nech je však odpoveď akákoľvek, jedno viem celkom určite – takýto život je skutočne neuveriteľne ťažký… Možno sú dôvodom hádky s partnerom, problémy s deťmi alebo konflikty v práci, či nezhody v rodine, choroba… Príde nervozita, podráždenosť, slzy, nespavosť, únava… už nevládzete. „Ako ďalej?“ „Čo mám robiť?“ Otázky krúžia v hlave v nekonečnom kolotoči. Zdá sa, ako keby odpoveď ani neexistovala.
Ako nazvať ľudí, ktorí nechcú sami sebe povedať: „Už dosť, stačí!“ Čudáci? Zbabelci? Či hrdinovia? A možno iba celkom obyčajne – ľudia… Ľudia, ktorí si neuvedomujú svoju hodnotu. Ktorí sú možno skromní, možno nesmelí a možno sa len obávajú, že ak zmenia čosi, ako keby v svoj prospech, tak tým ublížia niekomu, koho majú nadovšetko radi… Láska je pre nich viac ako bolesť, aj ako slzy.
Možno celkom nenápadne chodia pomedzi nás a my ani netušíme, čo sa skrýva v ich ubolenej dušičke. Trápenie sa dá schovať za úsmev, ale oči často prezradia oveľa viac. Vravíte, že nepoznáte nikoho takého? Tak máte šťastie alebo ste možno trochu nevšímaví. Neverím totiž, že ľahostajnosť vládne svetu. Každý si nevie vypýtať pomoc alebo hoci len radu. A keď sa im minú zásoby síl, plačú potajmedo vankúša alebo bežia niekam von „nadýchať sa“ v nádeji, že niekomu budú chýbať…
Život máme každý len jeden, ale sám o sebe je fascinujúco pestrý, skrýva v sebe lásku i bolesť, priateľstvo i hnev, úspech, neúspech, šťastie i smolu… A každému je namiešaný jedinečný „drink“. Nevieme darovať porciu šťastia, ani vziať si kúsok bolesti. Aj tento príbeh je taký. Je jeden pre vás všetkých. Ale každý si z neho vyberie pre seba iný kúsok.
Majú však aj niečo spoločné. Slová, ktoré niekomu darujeme, a to za akýchkoľvek okolností, by mali najprv prejsť srdcom, či už v reálnom živote alebo iba napísané v príbehu. Potom by bolo na svete oveľa menej boľavých srdiečok a uplakaných očí…
Autor: Danka
