Pred mnohými rokmi, ešte v základnej škole, som mala spolužiačku, ktorá plakala skutočne pre každú hlúposť. A musím povedať, že nám všetkým ten plač išiel už poriadne na nervy. Skúšali sme všeličo, aby na ten zlozvyk zabudla, ale nič nezaberalo. Raz, keď to na ňu prišlo znovu, sa mi „rozsvietila žiarovka“ nad hlavou a zrodil sa nápad, ktorý som sa rozhodla hneď aj overiť v praxi. Začala som celkom „náhodnú“ debatu na priam vedeckú tému podstaty vzniku sĺz. Rozhovor sa vyvíjal prekvapivo dobre a tak sme došli k (predurčenému) záveru, že človek sa narodí s istou zásobou sĺz, ktorá sa nedá dopĺňať. A keď to všetko vyplače ako dieťa, tak už v dospelosti slzy jednoducho „neprídu“. Myslím, že ju to vyľakalo celkom dosť, lebo od vtedy sme ju počuli nariekať iba v „serióznych“ prípadoch. Nejaká slzička občas vytiekla aj „pomimo“, samozrejme, ale to nám už naozaj nevadilo. Aj ma potom mrzelo, že sa až tak vyľakala a chcela som jej povedať, že som si to celé len vymyslela, ale keď som zvážila možné následky a návrat plaču…. rozhodla som sa nekonať.
O pár rokov neskôr – na strednej, na školskom výlete v Oravskom Podzámku nám počasie ani trochu neprialo. Lialo ako z krhly celé dni a tak sme boli odkázané na čítanie kníh a klebetenie na ubytovni. Raz sa tam „vyskytol“ taký čudný mladík, zarozprával sa s nami na chodbe, keď sme smerovali do jedálne a náš rozhovor ukončil slovami: „To musí byť niekomu veľmi ťažko na duši a asi veľmi plače, keď vonku tak leje. Príroda to cíti a smúti s ním“. Odišiel a my sme ho už nikdy viac nestretli. Ale na tie jeho slová si občas spomeniem, keď moje srdiečko plače a vonku je dážď.
Zdanlivo celkom odlišné príbehy. A predsa majú spoločnú podstatu. Obe nás to donútilo rozmýšľať. Slzy sú nástroj, možno zbraň a nemali by sa používať bezdôvodne. Sú nástrojom emócií. Šťastie, neha, dojatie… v tej malej slanej kvapke sa vie skrývať tááááák veľa. Ba, zmestí sa tam ešte viac! Aj zlosť, priam hnev a zúrivosť, no aj beznádej a bolesť. Pani Príroda je ale múdrejšia ako my, ľudia. Neplače s každým, kto má bolesť v srdci. Inak by nás v mene empatie zakrátko utopila všetkých.
Ľudia nemajú, našťastie, moc prírody. A preto vypustiť občas slzu pre bolesť iných by im bolo snáď aj na osoh. Ak si predstavím ľudí po zemetrasení na Haiti v ich chudobe alebo zbytočné obete v nezmyselnej vojne v Líbyi, či hrôzostrašnú apokalypsu v Japonsku, ktorá ešte ani neukázala celú svoju tvár… mám oči plné sĺz. Nespasia ich, viem, ale ak som človek, ktorý nemá srdce z kameňa, ani sa mi to nedá inak. Hľadať v ruinách svoje deti, partnerov, rodinu v nádeji, že ešte žijú, nemať domov, cítiť hlad i chlad, nemôcť ujsť pred smrteľnou radiáciou, kráčať ďalej napriek beznádeji, strachu, bolesti i neistote chce oveľa viac síl, ako si my v tomto „bavlnkovom“ svete dokážeme predstaviť.
Zaslúžia si podstatne viac než len slzu v oku. Možno modlitbu, možno obetu či dar, možno naše ruky, zručnosť i vedomosti, možno našu odvahu pomôcť… ale určite naše srdcia. Akákoľvek pomoc iným je predovšetkým vecou „chcenia“ a až potom vecou možností. Ja chcem. A čo vy?
Autor: Danka
