A je po predsviatočnom zhone, po nakupovaní, upratovaní, pečení, varení a po všeličom inom nevyhnutnom, čo nás oberá o čas. Teraz sme naladení na stretnutia a posedenia s rodinou, priateľmi.
Aj ja som bola včera na jednom takom „štefanskom“ stretnutí, spojenom s 50-tinami. Bolo to príjemné, milé, veselé. Také, ako každý z nás očakával, že bude. Ale nie o tom som chcela dnes písať. Chcela som povedať, že cestou na spomínanú oslavu sme prechádzali okolo domov a bytov našich priateľov a tak podvedome sa mi vynorili v spomienkach všetci, ktorých považujem za svoju rodinu, aj keď nie sú pokrvné príbuzenstvo.
Nie všetkých by sa však dalo navštíviť cestou na rodinné stretnutie. Sú roztrúsení po celom Slovensku, aj za jeho hranicami. Prežila som s tými ľuďmi mnoho času, hodiny práce a riešenia komplikovaných situácií i chvíle relaxu a pohody. Začiatok týchto priateľstiev vznikol kedysi pradávno, ale všetkých nás, aspoň v tej pracovnej sfére, spája nezištná pomoc núdznym. Ľudskosť a empatiu v nás preverila misia na Haiti, odvahu i ochotu riskovať pre iných zas nedávne povodne, schopnosť odovzdať svoje poznatky v oblasti zdravotníctva si pravidelne overujeme pri výučbe prvej pomoci širokej verejnosti, ochotou vzdať sa osobného voľna a „postrážiť“ súťažiacich na pretekoch, či divákov na koncerte sú naše zabezpečovacie akcie a bdieť nad 24-hodinovým pocitom bezpečia starších, osamelých či handicapovaných spoluobčanov, je naša služba domáceho tiesňového volania.
Byť s týmito ľuďmi je pre mňa darom, ktorý si treba zaslúžiť. Neviem celkom presne, čím som si ich všetkých zaslúžila ja, ale považujem to za vyznamenanie, za akúsi poctu mne, ako človeku. Tieto slová odo mňa moji priatelia už počuli a vedia aj to, že s nimi sa budúcnosti neobávam. Rada budem s nimi moknúť v daždi, aj brodiť sa blatom, spávať v „cudzom svete“ v stane v spacáku, či jesť tú „kozmickú“ dehydrovanú stravu z vrecúška. S nimi to pre mňa nie je obeta, lebo to má svoj význam a dáva to zmysel.
Som šťastná, pretože okrem príbuzných, ktorí sú pre mňa pilierom môjho života, mám ešte jednu rodinu – samaritánsku.
Prajem vám všetkým, aby ste mali vedľa seba aspoň jedného skutočného priateľa. Nielen, že sa vám bude životom kráčať ľahšie, ale nájdete spolu riešenie aj pre zdanlivo nevyriešiteľné problémy. Je nesmierne dôležité mať oči, do ktorých keď sa pozriete, tak pochopíte, že tá dušička za nimi vám rozumie a vy môžete hovoriť, smiať sa i plakať. A nie je to len fráza, verte mi, viem o čom hovorím.
Autor: Danka
