Warning: Creating default object from empty value in /home/customer/www/as-sr.sk/public_html/wp-content/plugins/swift-framework/includes/options/redux-framework/inc/class.redux_filesystem.php on line 29
Rozlúčka - Asociácia samaritánov Slovenskej republiky

Rozlúčka

Rozlúčka
3. mája 2019 Jakub Liščinský

Nedávno som bola na pohrebe. Zomrel otec človeku, o ktorom som si doteraz myslela, že sa celkom dobre poznáme. Sme totiž priatelia a, svojim spôsobom aj kolegovia, už naozaj veľa rokov. Ten dnešný pohrebný obrad bol však pre mňa celkom iný. Áno, každý je iný ako ktorýkoľvek predtým, ale … na tomto som snáď prvý krát dokázala neplakať. Nie z neúcty k človeku, práve naopak. Započúvala som sa do životného príbehu, ktorý o zosnulom pánovi citlivo rozprával jeden jeho blízky. Poviete si možno, že nič výnimočné. Pre mňa to bol však celkom zlomový čas. Uvedomila som si, že toho svojho kolegu asi vôbec nepoznám. Nepoznám totiž jeho život, jeho minulosť, jeho rodinu, jeho príbeh… Bola som presvedčená, že sme priatelia. Ale sme? Priatelia predsa o sebe vedia toooľko vecí!!! Strávili sme spolu nespočetné množstvo hodín – na cvičeniach, školeniach, kurzoch, na misiách… na cestách i necestách… dni i noci. Prerozprávali sme snáď všetko. A predsa mám teraz pocit, že ho nepoznám. A tak sedím a plačem teraz… Zdá sa mi, že som premrhala čas. Že to, čo má v živote skutočnú hodnotu, mi tak trocha uniklo. Čokoľvek som v živote robila, nepovažovala som to za zbytočnosť a malo to pre mňa istú prioritu. Tak prečo teraz cítim, že prioritou bolo asi čosi celkom iné? ..hmm, „rozliate mlieko“? Možno áno… no možno nie. Život je sám o sebe školou. Mne dal dnes poriadnu príučku. Naháňame sa za povinnosťami, zodpovednosť nepustí. Áno, takto to musí byť. Ale je tu jedno „ale“. Musí v tom všetkom ostať čas aj na „bežný život, bežné rečičky“. Lebo práve tie sú ten poklad… to „škaredé káčatko“, ktoré sa v plnej kráse a hodnote ukáže až po rokoch. To je tá váha priateľstva. 

Ani o mne toho moji priatelia veľa nevedia. Veľmi o sebe nehovorím. Zvyk, zlá predchádzajúca skúsenosť? Možno kúsok z každého. Ale sme ľudia, pomáhame si a občas si aj ublížime. Ale kúsok pokory a odpustenia to spraví a vieme spolu fungovať ďalej. Ak o sebe nič nepoviete, možno vám nikto rečami neublíži… ale ani vás nikto nespozná. Kto môže povedať, že je môj priateľ? Kto vie, čo mám rada a čo ma irituje? Kto vie, akým bol môj otec a čo sme zažili spolu s mamou? Kto rozpozná, kedy sa smejem, aby som prekryla plač duše? Kto vie, prečo v aute mávam hudbu šialene nahlas? A akú mám najradšej? Kto pozná viac ako chabé útržky z môjho života?  … a bude mi to šialene ľúto, ak raz odídem a nikto nebude vedieť o mne povedať takýto príbeh života ako som počula dnes… 

Vraj nikdy nie je neskoro začať. Tak to teda skúsim. A čo vy?

Danka