Trinásta komnata

Každý z nás vie, čo je predvianočný zhon. Radi by sme, aby všetko bolo dokonalé. Chceme príjemne stráviť čas Vianoc. Želáme si šťastné a veselé…veď sa aj vraví, že Vianoce sú najkrajšie sviatky v roku. Ale vari sú najkrajšie tým, že všetko je vyzdobené? Alebo tým, že dostávame darčeky, máme viac voľna v práci, že viac hodujeme a užívame si? Naozaj to vidíte takto? Ja

​Fašiangy boli, a stále sú, príležitosťou skrátiť si dlhé večery a predĺžiť si slávnostné chvíle, ktorým predchádzali vianočné sviatky a oslavy nového roku. Sú spojené s hojnosťou jedla a pitia na vidieku i v mestách. Bohato prestreté stoly mali podľa tradície zabezpečiť hojnosť a prosperitu v nadchádzajúcom roku a zároveň boli protikladom k blížiacemu sa pôstu. Od vzniku fašiangových slávností sa tradície zmenili, ale ľudia sa radi zabávajú dodnes, preto je od Troch kráľov až do Popolcovej stredy na výber množstvo plesov, bálov, karnevalov.

Sviatky Veľkej noci trvajú v porovnaní s vianočným obdobím podstatne kratšie, no zvlášť pre kresťanskú obec sú významnou udalosťou. Tešíme sa na nich snáď všetci bez ohľadu na vierovyznanie. Pre niektorých je to iba o oblievaní a šibačke, no pre mnohých majú tieto sviatky oveľa hlbší význam. Veľkonočné triduum alebo trojdenie je v kresťanskom liturgickom roku súhrn troch dní, ktoré predchádzajú Veľkonočnú nedeľu. Vedeli ste napríklad, že pomenovanie Zelený štvrtok vzniklo prešmyčkou nemeckého názvu Greindonnerstag (plačlivý štvrtok) na Gründonnerstag (Zelený štvrtok), pretože niekedy…

Možno ste už niekedy čítali starú Bájku o myši, ale ponaučenie z nej je pre dnešok také aktuálne, že by bolo škoda ho len tak prehliadnuť. Tak teda, nech sa páči… ​U farmára v dome bývala myš. Jedného dňa pozerala cez svoju obľúbenú škáru v stene a zbadala, že farmárova žena otvára akýsi balíček. „Aké jedlo by tam asi mohlo byť?“ pýtala sa. No skôr, kým si to jedlo stihla vysnívať, dozvedela sa odpoveď – v balíčku bola pastička. Bežala rýchlo cez dvor farmy a všetkých upozorňovala krikom: „V dome je pastička!!! V dome je pastička !!!“ Sliepka, kvokajúc a…

Pred mnohými rokmi, ešte v základnej škole, som mala spolužiačku, ktorá plakala skutočne pre každú hlúposť. A musím povedať, že nám všetkým ten plač išiel už poriadne na nervy. Skúšali sme všeličo, aby na ten zlozvyk zabudla, ale nič nezaberalo. Raz, keď to na ňu prišlo znovu, sa mi „rozsvietila žiarovka“ nad hlavou a zrodil sa nápad, ktorý som sa rozhodla hneď aj overiť v praxi. Začala som celkom „náhodnú“ debatu na priam vedeckú tému podstaty vzniku sĺz. Rozhovor sa vyvíjal prekvapivo dobre a tak sme došli k (predurčenému) záveru, že človek sa narodí s istou zásobou sĺz, ktorá sa…

Bolo to dávno, ešte na strednej, keď sme si lepili plagáty na steny. V časopisoch ich nebolo až tak veľa a tak sme si zopár „veľkoplošných“ vyrobili sami. Jeden z mojich obľúbených bol taký „mixovaný“ – fotky, výstrižky, citáty a pod. A bol na ňom aj výrok, že „Spánok je taká malá smrť“. Často som sa nad tým zamýšľala, možno to má aj „niečo do seba“, ale hlavne sa to dosť výrazne prenieslo do môjho života. Spím chronicky málo a občas to vyzerá, že sa tomu spánku ako keby „vyhýbam“. Alebo len nestíham? Hm…

Občas mi býva veľmi ťažko. Smútok, samota či iná ťažoba sú veľmi zlé, ale šťastie a radosť bývajú niekedy oveľa viac uplakané. Žiaľ ma dusí a žmýka mi moju dušu dovtedy, kým z nej nedostane hlasný nárek… a dve mandľové oči potápajúce sa v slanom jazere sĺz hľadajú prístav. Nekonečno môže znieť ako šumenie lesa, ako vlny plieskajúce svoje kadere o hrebeň kamenného obra, ako plač či smiech… Podobá sa oblakom, mohutným a predsa takým krehkým. Nemá začiatok ani koniec, ako žiara slnečných lúčov.

​To bol skutočne veľmi vydarený ples! No, úžasnýýý… skvelá hudba, skvelé ceny a predovšetkým skvelí ľudia. Som presvedčená, že všetci sa už teraz tešíme na ďalšie plesanie o rok :-) ​Neviem, či viete, ale samaritáni sú vo všetkom trošku iní. A ples, predsa, nemohol byť výnimkou! Na úvod zazneli nádherné slová od prezidenta ASSR MUDr.Marcela Sedlačka a generálneho sekretára ASSR Mgr. Renátky Zichovej, pokračovalo sa otváracím valčíkom v podaní tejto dvojice. To je, pravdaže, štandardom každého plesu.

​Na každom kroku počuť sťažnosti, aký je dnešný život zložitý a ťažký… Je to tak. Čoraz viac úsilia potrebujeme na zabezpečenie bežného chodu domácnosti. To už ani nespomínam taký „nadštandard“ ako je, napr. každoročná dovolenka trebárs pri mori. Ale ťažký život sa nemeria iba množstvom financií. Aj keď musím dodať, že ich nedostatok môže byť spúšťačom mnohých ďalších problémov. ​Mám otázku: Vybrali by ste si, viac menej dobrovoľne, taký život, ktorý by ste vy sami opísali slovíčkom „peklo“?

​Prekročili sme prah a sme opäť niekde na začiatku. Je tu Nový rok a s ním spojené bilancovanie toho „starého“ i želania či predsavzatia pre ten začínajúci. ​Musím priznať, že rok 2010 pre mňa nebol tým najkrajším a ani najjednoduchším. Ale v predvianočnom čase nastal akýsi zlom a tak jediným mojim želaním do budúcna ostali slová novoročného prípitku môjho manžela: „ Nech bude nový rok taký, aký bol koniec toho starého“. Boli to asi najkrajšie Vianoce pre nás ako rodinu a aj samostatne pre mňa v tom najširšom zmysle slova.

​A je po predsviatočnom zhone, po nakupovaní, upratovaní, pečení, varení a po všeličom inom nevyhnutnom, čo nás oberá o čas. Teraz sme naladení na stretnutia a posedenia s rodinou, priateľmi. ​Aj ja som bola včera na jednom takom „štefanskom“ stretnutí, spojenom s 50-tinami. Bolo to príjemné, milé, veselé. Také, ako každý z nás očakával, že bude. Ale nie o tom som chcela dnes písať. Chcela som povedať, že cestou na spomínanú oslavu sme prechádzali okolo domov a bytov našich priateľov a tak podvedome sa mi vynorili v spomienkach všetci, ktorých považujem za svoju rodinu, aj keď nie sú pokrvné príbuzenstvo.